film

INTERVIEW: SHANE SMITH, PREKLAD: IVA SÝKOROVÁ
FOTOGRAFIE: TERRY RICHARDSON

Posledných päť rokov, odkedy sa so Spikeom Jonezom poznáme, nebolo chvíle, kedy by nepracoval na filmovej adaptácii detskej knižky od Mauricea Sendaka Max a príšerky. Pre Spikea to bola život zožierajúca, dušu spytujúca cesta dlhým dňom do hlbokej noci, pol desaťročia trvajúce ťaženie spraviť tento film podľa jeho špecifickej vízie. Bolo veľmi inšpirujúce vidieť film rásť a vyvíjať sa a teraz sú Max a príšerky, ako krásne malé bábo blížiace sa k okraju pôrodných ciest, pripravené vyrútiť sa von do sveta. Nie sú ako žiadny iný film, ktorý sme doteraz videli a preto sa nemôžme dočkať, ako naň bude bežné filmové publikum reagovať.

Zakladateľ Vice, Shane Smith, bol toto leto navštíviť Spikea v Londýne, kde Jonze práve na Maxovi a príšerkach dokončil vizuálne efekty. Shane bol na ceste do Afriky, kde mal natáčať pre VBS.TV a tackal sa z nasadených gigantických dávok liekov proti malárii. Predtým ako sa so Spikeom stretol, navštívil súkromné premietanie Maxa a príšerok. Hneď potom sa premožený emóciami ponáhľal vyplakať do Spikeovho náručia. Neskôr si sadli v Shaneovej hotelovej izbe a porozprávali sa o Spikeovom novom filme, živote a láske.

Vice: Práve som videl tvoj nový film. Volá sa Max a príšerky…
Spike Jonze: Hej… (smiech)

Evidentne som tú knihu ako decko čítal, pamätal som si všetky postavy, hlavne Maxa. Ale na niektoré podrobnosti si nespomínam. Aj v knihe sa napríklad plaví na loďke?
Hej. Všetky základné veci sú prevzaté z knihy. Ale pre mňa bolo najdôležitejšie zachytiť dušu a atmosféru knihy. Aspoň tak, ako sa javila mne…

Tiež si ju čítal, keď si bol malý?
No jasné, určite.

A patrila medzi tvoje obľúbené?
Samozrejme.

Rozmýšľal si dlho nad jej sfilmovaním?
Nie, pretože to bola jedna z vecí, ktoré som miloval a na ktoré som nechcel siahať. Nevedel som, čím by som ju ozvláštnil tak, aby som ju nepokazil. Ale za posledných 14 rokov som sa spoznal a stretával s Mauriceom Sendakom a občas sme sa o tom rozprávali. Pýtal sa ma, či by som to nechcel spraviť a ja som to zvažoval a rozmýšľal nad…

Počkať, počkať. Takže to on sa ťa spýtal, či to nechceš spraviť?
Snažil sa to prerobiť do filmu už viac ako 20 rokov.

Nevieš, kto iný to mohol robiť?
Neviem kto mal k tomu fakt blízko, ale rozprával o tom s množstvom rôznych ľudí.

Muselo byť skvelé, že ťa o to osobne požiadal.
Hej. Teda, zbožňujem ho a zbožňujem jeho knihy. A pretože ich mám tak rád už odmalička-V nočnej kuchyni a Maxa a príšerky a Pierra a knižnicu v orechovej škrupinke - tie predstavy sú také…

Zakorenené?
Presne. Keď máte niečo radi už v tom veku, budete to mať radi úprimne, pretože tie predstavy sú niekde hlboko vo vás. Ako rastiete, rastiete okolo nich a stále viac a viac sa do nich ponárate.

Niekedy ma rozčuľuje, keď niekto spraví remake môjho obľúbeného filmu alebo vezme skvelú knihu a sfilmuje ju. Ohromne riskuje, že originálnu verziu dezinterpretuje. Toho si sa nebál? Pretože: „Wow, to je hrozná zodpovednosť sfilmovať najmilovanejšiu detskú knižku všetkých čias.”?
Jednoznačne. Nielen že som ju nechcel pokaziť iným ľuďom, ale nechcel som ju pokaziť ani sám sebe. Takže som to najprv vôbec nechcel robiť, pretože som nevedel ako.

A potom ti jedného dňa zaplo?
No, myslím, že to bolo asi tretí raz, čo sme o tom s Mauriceom hovorili. Poslal mi scenár, koncept scenáru…

Takže to napísal on?
Nie, Maurice to sám nepísal. Za tie roky pracoval s rôznymi autormi a režisérmi a skúšal viacero verzií. Prečítal som si jeden z konceptov a nebol zlý. Ale napadlo mi, čo by z toho mohlo byť a to ma nakoplo. Bol to úplne jednoduchý nápad, náladu prevziať z knihy a rozvinúť kto sú Max a príšerky. A moja predstava bola, že príšerky sú divoké emócie. Bolo to úplne jednoduché, ale stačilo to na to, aby som chcel túto predstavu rozvíjať a pritom stále zostal verný knihe. Myslím, že pre decko, teda aspoň pre mňa, boli divoké emócie asi najstrašidelnejšie.

Ako bezdôvodné vyšilovanie, keď začínaš byť hysterický?
Presne. Možno by som to vtedy tak neanalyzoval, ale myslím si, že v detstve môžu byť divoké emócie, tvoje aj tie ľudí okolo teba, veľmi mätúce a dezorientujúce.

Takže najprijateľnejšou interpretáciou Maxa a príšeriek je to, že je o detských emóciách a ich kontrole alebo nedostatku kontroly nad nimi.
Keď som scenár čítal, zrazu som mal pocit, že keď budem s touto myšlienkou písať o našich divokých emóciách, to kam sa môžem dostať, bude neohraničené. Proste sa to zdalo úplne otvorené.

Dal si do toho aj niečo z tvojho detstva? Je v Maxovi trocha teba?
Áno, určite. Myslím, že aj vo veciach, ktoré som robil inokedy, je niečo zo mňa. Dokonca aj vo filmoch, ktoré som natočil s Charliem (Kaufmanom), asi aj v tých som. Ale áno, v tomto asi vo väčšej miere.

Tento scenár si napísal s Daveom Eggersom. Ako dlho vám to trvalo?
Sám som na ňom pracoval asi šesť mesiacov. Bolo to len poznámkovanie, voľné asociácie, vymýšľanie postáv, nápady, témy a dialógy, bez toho, aby som vôbec vedel, ako to celé spojiť. Potom som začal pracovať s Daveom, doniesol som mu všetky poznámky, vysypal ich na stôl a spolu sme začali od prvej strany. Myslím, že prvá pracovná verzia nám trvala ešte ďalšie štyri mesiace. Presťahoval som sa do San Francisca a pracovali sme každý deň.

Mali ste spoločnosť pred alebo po napísaní scenáru?
Štúdio sme mali skôr, ale bolo iné ako to, s ktorým sme nakoniec spolupracovali.

Prečo? Nepáčil sa im scenár?
Neviem, či sa im páčil.

Teda, myslím, že písanie sa vám podarilo, ale keď som film prvýkrát videl, napadlo mi, že predať to veľkej komerčnej spoločnosti muselo byť ťažké. Je to jednoznačne veľký film, ale aj veľmi intímny a umelecký…
Určite to nie je to, čo si predstavovali.

A čo čakali? Shreka?
Ja neviem, mal by si spraviť rozhovor s nimi.

Cítil si pri filmovaní nátlak, alebo si si vravel: „Do riti, spravím si svoj vlastný film a všetci nech idú do pekla”?
No, chcel som to spraviť s úctou k ľudom, ktorí to platili. Ale v určitom bode proste musíte začať robiť taký film, aký chcete. Ak z tej cesty zídete, stratíte sa a je to nemastné-neslané.

A čo vklad ľudí zo spoločnosti?
Musíte byť otvorený, aby ste vedeli, či ide o dobrý nápad, pretože ten môže prísť odvšadiaľ. Ale nemôžete sa nechať ani rozkolísať cudzou nervozitou. Napokon som sa teda vždy snažil držať svojho originálneho zámeru.

Ten bol aký?
Spraviť film, ktorý by sa vám zdal v deviatich úprimný a pokúsiť sa nasmerovať svet a naše vlastné emócie a emócie ľudí okolo nás.

Napadlo mi, že spraviť tento film muselo byť od teba veľmi statočné, pretože je to umenie aj napriek tomu, že bol financovaný konglomerátom a išlo o milióny dolárov a veľký nátlak. To je neuveriteľne statočné a som na teba hrdý.
Dík. Ja som rád, že sme film museli spraviť a spravili ho tak, ako je, nech už je hocaký. Ja to vlastne ani nechápem! Je to len niečo, na čo sme sa dali a teraz ho, chápeš, pretože bol financovaný Warner Bros. vydajú s veľkou pompou. Takže je veľmi vzrušujúce, že táto maličkosť bude vo svete tak prezentovaná v…

Bude to bomba. Si z toho nervózny? Nie si práve masovo známy človek a túto vec si robil päť rokov, je to tvoje malé bábo a tak a teraz o tom budú písať napríklad v časopise People. Budeš v People! Veríš tomu?
Shane, počkaj, nedokončil som predošlú odpoveď!

Sory. Tak do toho.
Som na rade.

A ešte niečo! Ešte niečo! Robím si srandu, pokračuj.
(smiech) Toto je moje interview!

Do toho! Hovor o svojom filme!
Nie, len som chcel povedať, že pre veľkú spoločnosť je ťažké ešte stále veriť predstave alebo nápadu a myslím, že je skvelé, že existuje spoločnosť, ktorá uprednostní nápad pred profitom alebo obchodom. Alebo ktorá verí, že predstava môže viesť k zisku.

To sa tak často nevidí.
Obchodníci robia obchody. Čo je veľmi abstraktné. Vlastne ani neviem, čo je za tým. Ale existujú, obchodujú, priberajú ďalšie spoločnosti, rozhodujú aké percentá zo zisku si ponechajú, ktoré z ich nákladov sa im zo spolupráce vrátia…

Tak to všetko sú muky.
Hej. Takže vždy ma teší, keď idú spoločnosti v prvom rade za nápadmi ako Apple alebo Pixar. To sú dve z mojich obľúbených firiem, pretože sú o nápadoch, o robení niečoho, čo má význam. Aj Branson, všetko čo robí Richard Branson. Keď pracuješ v takom rozsahu…

Takže máš rád divočinu?
Branson je divoký?

Nie, ale Virgin Atlantic Airlines, to sú čierne svetlá a trip-hop.
Nemám rád fialové svetlo.

Miluješ fialové svetlá!
Nie. To je jediná vec na Virgin Airlines. Je to najmenej lichotivé, odporné, farbu pohlcujúce svetlo. Mám pocit, že to budú musieť zmeniť. Napíšeš im?

Keď na tom trváš… Ale môžeme sa trochu porozprávať o tom ako si robil príšerky?
Začali sme s hlasmi. Celý film sme natočili na video s hlasovými hercami na zvukovom javisku…

Skôr ako ste mali kostýmy?
Počas prípravy kostýmov. Aby sme mali zvukovú stopu. Celý film je založený na tom, čo robili herci na zvukovom javisku. Natáčali sme to ako film. Naučili sa scény, vymodelovali ich a snažili sa preskúmať dialógy. To všetko sme nahrali na video. Mali sme sedem kamier a sedem hercov. Boli to naše podkladové nahrávky pre výrobu zvyšku celého filmu.

Ako robíš hlasový kasting?
Vypočuli sme si mnoho hercov v ich predchádzajúcich úlohách, pričom sme pozerali na obrázky postáv príšeriek. Keď začnete niekoho oddeľovať od jeho hlasu, musíte rozmýšľať úplne inak. Je to niečo úplne iné, ako obvykle od herca potrebujem.

Prvou zložkou príšerok sú teda hlasy. A čo ľudia, ktorí mali na sebe kostýmy?
Kostýmoví herci. Sú druhou zložkou. Pozreli si pásky s hlasovými hercami a snažili sa od nich prevziať všetky ich nuansy, napríklad to, čo robili James Gandolfini a Forest Whiteker.

Nebolo im v kostýmoch horúco?
Bolo v nich šialene horúco. Pre tých ľudí to bola vojna. Film bol ťažký pre všetkých, bol to zdĺhavý proces, ale pre týchto ľudí to bol úplne iný level. Skutočne kvôli tomu trpeli.

Wow.
Oživili kostýmy, ale nie je to len o tom, že nimi začnete hýbať. Myslím, že v animácii alebo bábkarstve je tendencia myslieť si: „No, keď má byť živý, musí sa stále hýbať. Takže ho nikdy nenechajte nehybného.” Ale keď bábka nevyzerá ako živá, keď sedí, potom je mizerne navrhnutá.

No, zabudol som, ako sa volala kozia príšerka…
Ó, Alexander.

Hej, Alexander. Bolo úžasné ako vyzerala tá postava deprimovane, aj keď len ticho sedela.
Hej. Kostýmy boli vytvorené už so svojím výrazom v tvári a postojom. Ale návrhári prišli na to, ako to ešte vylepšiť. Ak by len tak pokojne stáli, kostým by vyzeral mŕtvo. Ale keď bol postavený do správnej pózy, vyzeral ako telo so svalmi a všetkým ostatným. Takže nešlo o to, hýbať nimi stále, ale len vtedy, keď bol za tým nejaký zámer. Mali počúvať a naslúchať tomu, čo robili hlasoví herci a potom to prispôsobiť možnostiam kostýmu.

Tak to je fakt úžasné.
A tretím elementom, ktorý tvoril príšerky, boli ich tváre.

Čo prišlo ako posledné zo všetkých týchto vecí.
Presne. Jeden môj kamarát povedal, že je to skoro ako experimentálny film, pretože sme až do konca nevedeli, ako to spolu vypáli. Ale možno sú všetky filmy s vizuálnymi efektmi takéto.

Efekty na tvárach boli naozaj štipkou, ktorá bytosti úplne oživila.
Domodelovali postavu. Nie je to len vizuálny efekt, vďaka ktorému to bude vyzerať cool. Vizuálne efekty dopĺňajú charakter príšerok.

Vidieť nakoniec všetko spolu musel byť šialený pocit.
Je to fakt vzrušujúce a aj si hovoríte: „Konečne.”. Animácie sme videli až počas posledných troch mesiacov a hovorili si,: „Ó, to je skvelé.” Naozaj to vyzerá, že rozmýšľajú a že sú živí.

Na tomto filme si robil asi päť rokov.
Ja viem. Je to strašne veľa. Päť rokov je príliš dlho na jeden film. Je to šialené.

Tak, písal si to dva roky, rok si bol filmovať v Austrálii a potom si robil postprodukciu...
Je to smiešne. Zdá sa mi ako keby som začal ešte v predošlom živote. Ale už sa to blíži. Mám pocit, že v hlave som už film dokončil. Natáčanie sme dokončili minulý október a posledných osem mesiacov sme robili len vizuálne efekty a hudbu a zvuk.

Myslíš, že strižňa je pre film výhrou alebo stratou?
Film sa v strižni stáva tým, čím je. U niekoho, napríklad bratov Coenovcov, sa filmy veľmi blížia k pôvodnému scenáru. A myslím, že to je skvelé, ale mne sa to ešte nestalo. Moje filmy sa v strižni veľmi menia.

Berieš to pri natáčaní do úvahy? Takže si hovoríš: „Spravím dva rozdielne zábery, aby som si pri strihaní mohol vybrať.”?
Hej. Keď natáčame, natáčame veľmi voľne. Kontrolujeme to tak, aby to išlo nejakým spôsobom dokopy. Alebo, chápeš, prechádzame rôznymi spôsobmi dialógy, aby sme všeličo vyskúšali, aby sme zistili, čo sa v tom dá nájsť. Ak príde na scéne nápad, improvizujeme. Ak sa stane niečo zábavné alebo zaujímavé, alebo niečo objavíme, alebo ak má herec nápad, zapracujeme ho - ak je to niečo, čo nás priblíži k atmosfére, ktorú sme chceli zachytiť. V tom to je… byť otvorený novým nápadom, ale vždy mať na pamäti zámer scény alebo filmu, aby ste vedeli, či vás k nemu nápad približuje alebo od neho odďaľuje.

Čo by si povedal, že robíš radšej? TV, hudobné klipy, reklamy, skejťácke videá alebo - zákerná otázka - ozajstné filmy?
Mám rád všetko, každé iným spôsobom. Aj keď je to klišé odpoveď, je na tom niečo pravdy. Pri filmoch ide o to, že v nich vďaka ich dĺžke môže byť veľmi veľa. Môžete preskúmať oveľa viac nápadov a viac sa zahĺbiť do postáv. V tomto zmysle sú najbohatším zážitkom, môžete do nich dať zo seba strašne veľa.

Ďalšia dôležitá otázka. Chceš sa ísť opiť do baru?
(smiech) Ráno mám robotu. Celý týždeň animujem. Animácii opica príliš nepomáha. Skúšal som to.

Nezdá sa ti, že ti celotýždenné animovanie zasahuje do žúrovania? Nie, robím si srandu. Ale máš pocit, že sa v niečom zlepšuješ tým, že viac a viac pracuješ, robíš viacero vecí a nepretržite pracuješ?
Myslím, že som zručnejší. Viem ako sa rozprávať s hercom, aby mu to viac prospelo alebo ako nasvietiť scénu, keď mám jej atmosféru v hlave. Lepšie viem, aké svetlo by tú atmosféru spravilo, aký typ osvetlenia mi dá také svetlo, aké chcem. Takže hej, technicky som erudovanejší. Ale stále mám pocit, že nakoniec len ty sám vieš, čo si vlastne spravil.

Rovno do všetkého skočíš.
Vždy som bol rád, keď som sa mohol naučiť veci tým, že som sa dostal do situácie, kedy som ich musel robiť. Myslím, že to je niečo, čo som mal vždy rád. A tento film nie je výnimkou.

Ale dostávaš sa do rizika, že výsledok nebude dokonalý.
Myslím, že dokonalosť sa preceňuje. S mojim kamarátom Ericom, ktorý mi strihá filmy, sa o tom často rozprávame. Ak má nezaostrený alebo poškodený záber ten správny feeling, som úplne za. Napríklad v Adaptácii hrá Nicolas Cage bratov a niekedy vidno, že Nicolas je jedným z nich, kým druhý je dablér, ktorý sa na neho veľmi nepodobá. Pri niektorých záberoch som chcel, aby trvali dlhšie, pretože v nich bol Nicolas dobrý a Erik na to: „Nie, to nemôžme, to úplne pokazí trik.” Ale ja som vždy za, nech je to hocičo. Ak sa to zdá byť dobré, treba za tým ísť.

A keď robíš ďalšie a ďalšie veci, získavaš sebavedomie.
Ešte aj videá, ktoré som robil, boli také domáce. Nie je to tým, že by sme nemali rozpočet a nemohli ich spraviť inak, ale na videu Beastie Boys sa mi práve páčilo, že tam sú len oni traja a ja. Mal som niečo ako 16 mm kameru a komparz robil hocikto, kto sa zmestil do dodávky s rekvizitami a kostýmami.

Nie je zvláštne, keď pomyslíš na vývoj od teba, Beastie Boys a Bolexu 16 k týmto veľkým hollywoodskym produkciám?
Množstvo výbavy a štábu, ktoré sme potrebovali pre Maxa a príšerky bolo oveľa väčšie než pri hocičom, čo som predtým skúšal len preto, vieš, že exteriéry boli veľmi ďaleko a vyžadovali si veľa výtvarnej réžie a plánovania. Potrebovali sme z príšeriek spraviť to, čo sme chceli a veľké vybavenie sme potrebovali k tomu, povedzme, aby príšerka mohla prísť k stromu a vytrhnúť ho zo zeme. To sa proste nedá spraviť s Bolexom a pár ľuďmi v dodávke.

Jasné, že nie. Ale čo napríklad je nevýhodou produkcie, kde môžeš spraviť niečo takéto veľké?
Veľký boj je zostať spontánny. Napríklad ak budete mať žeriav, ktorý vytrhne strom zo zeme, niekam ten žeriav musíte dať. Takže musíte mesiace predtým sledovať exteriéry a povedať: „Ok, tým smerom nebudeme točiť. Ostatnými smermi to vyzerá dobre, takže tým smerom nebudeme točiť a môžeme tam dať žeriav.” A potom príde deň, kedy tú scénu máte natočiť a zrazu je iné svetlo alebo sú zle mraky alebo herci spravia niečo, čo ste si nepredstavovali a vy si hovoríte: „Sakra, teraz tým smerom musíme točiť.” Ale žeriavom proste nemôžte hýbať, už je tam zmontovaný so všetkými ukotveniami a nebudete strácať pol dňa tým, aby ste to vytiahli a zistili ako ho premiestniť pomedzi stromy na iné miesto.

To znie hrozne stresujúco.
Ale nemám pocit, že by mi išlo len o to, robiť veľké veci. Robiť len veci, ktoré si vyžadujú veľký štáb a preto aj väčší rozpočet, by bolo veľmi obmedzujúce. Zasekneš sa v tom. Čím je to väčšie, tým viac si izolovaný v systéme.

Dobre, zhrňme si pár vecí.
OK.

Max a príšerky. Réžia…
Ja.

Scenár…
David Eggers a ja.

Produkcia…
Maurice Sedak. A jeho partner John Carls. A Tom Hanks a Gary Goetzman a môj producentský partner, Vince Landay.

Ty sa nepodieľaš na produkcii? Ale no tak…
Prečo? Ja som to režíroval, to stačí.

Hádam. Kedy to vyjde?
16. októbra 2009.

Si vzrušený?
(smiech) Áno. Som vzrušený, že končíme. A som vzrušený z filmu, ktorý sme spravili.

Keď uvádzaš takýto film, musia za tým byť šialené marketingové plány.
Úplne musíš… musíš učiť dátum, musíš film zožrať, musíš ho olízať, schmatnúť ho a zápasiť s ním…

Zožrať ho a olízať?
Potom ho musíš jemne pobozkať a vyberane ho vymasírovať. Potom ho uložíš a pomaznáš sa s ním a potom už nechce, aby si sa s ním maznal. A potom mu musíš dať vlastný priestor a potom ho len tak občas skontroluješ.

A potom je hotový.
Hej, potom je hotový.

Viac Spikea a Shane si môžete pozrieť na VBS.TV.