AUTOR: SIMONA GULISOVÁ
FOTKY: ZUZANA KMEŤOVÁ
Fotka brata, ktorý bol strelený zo softballovej pištole.
Robiť rozhovor v slnečnom čase, v krčme pri pive je božská vec, na ktorú som sa tešila celý deň. Tak som sa stretla so Zuanou Kmeťovou, mladou študentkou Maľby a iných médií na VŠVU v Bratislave. So Suzi sme si sadli na pivo, ubalila cigu pre seba, aj pre mňa a kecali sme. Od galérie Photoport, cez umelcov na drogách až po to, či jej zdeformované rožky predstavujú falusy alebo nie.
VICE: Tak Suzi, ako je to s Photoportom?
Suzi: : Photoport je galéria zameraná na fotografiu, ale paradoxne prvú výstavu v nových priestoroch urobili maľbu. Ale je to hlavne fotka, čo sa snažia na Slovensku tlačiť dopredu. Filip, riaditeľ, sa tam snaží dotiahnuť hlavne mladých ľudí, ale vystavovala tam aj Jana Joková, tá ma síce učila, ale patrí k mladej generácií.
VICE: Medzi fotkami sú aj portréty, ktoré vyzerajú ako momentky…
Suzi: Hej, hej. Ja zbožňujem Richarda Avedona a to, ako on pracoval s modelmi, viedol s nimi dlhé rozhovory a v istom momente, v istom rozpoložení zhotovil snímku. Snažil sa v tých ľuďoch vyvolať pocity. Ja ich chcem vždy nejako odrbať a vyvolať ten telesný pocit umelo. Tak si sadneme, rozprávame sa, ja si niečo nastavujem, poviem im, nech si zatvoria oči a začnem po nich strieľať zo softballovej pištole, alebo ich pichať ihlou. Práve vtedy sa prejavila ľudská krehkosť, ale mnohí to vzali príliš osobne, no.
VICE: No, v portfóliu som videla takého zaskočeného chalana…
Suzi: Hej, to bol môj brat. Len on vedel, že strieľam do ľudí, nevedela som, ako to mám urobiť, tak mu hovorím, že nehnevaj sa, fakt ťa strelím, len si zatvor oči. Ale zas aby si si nemyslela, tá pištoľ má laserový zameriavač, ja vidím, kam mierim, čiže to nie je do hlavy alebo tak….
Strieľací princíp Zuzana využila aj pri tejto babe.
VICE: Skúšala si aj nejaké príjemné pocity? Orgazmické?
Suzi: Nie, ale už mám jeden koncept vymyslený, len o tom zatiaľ nemôžem hovoriť.
VICE: Ako si vyberáš modelov?
Suzi: V tejto sérií som mala asi 20 ľudí, aj blízkych, ale niektorých som vôbec nepoznala.
VICE: Čiže si nešla po ľuďoch, ktorí sa ti páčia alebo ťa priťahujú?
Suzi: Ale samozrejme, že som išla po takých, ktorí boli pre mňa fyzicky zaujímaví, ale tu išlo aj o to, akú auru ten človek nesie so sebou. Nie len o fyziognómiu.
VICE: Dobre, a čo fotenie aktov?
Suzi: To bola povinná jazda aj na strednej, aj na vysokej, ale podľa mňa sa už v tomto nedá nič nájsť. Nafotím si babenku, týpka a čo….
VICE: Máš rada, keď fotia teba?
Suzi: Moc nie, hlavne im do toho kecám a neviem sa tváriť.
VICE: Máš nejakého umelca z Čiech alebo Slovenska, čo ťa ovplyvnil?
Suzi: Jano Pavlík, on bol z tej generácie´89, ale dopadlo to s ním ako s každým, kto išiel veľmi rýchlo hore.
Portrét čudesného zajačika, ktorý ťa pozoruje všade, kde sa pohneš.
VICE: Čo hovoríš na to, keď sa umelci nechávajú ovplyvniť drogami?
Suzi: No ja to nerobím, ale musím uznať, že mnohé veci, čo vznikli pod vplyvom drog sú úžasné. Napríklad Miles Davis, dlhé roky fičal a jeho hudba je proste geniálna.
VICE: A povedzme, že by si to skúsila, ako by vyzeralo to tvoje dielo?
Suzi: Asi by to bolo ďaleko uvoľnenejšie, máš nejaký nápad, vízie, ale občas si zároveň aj obmedzená technikou a musíš dávať pozor na detaily, aby si nemala vo fotke chyby a fakt neviem, ako by to vyzeralo, keby som nafetovaná. Asi by to bolo technicky menej kvalitné, ale na druhej strane…
VICE: Fotila si napríklad aj nejaké obyčajné veci, zátišia atď. napadol mi pri tom Andy Warhol, ktorý urobil z obyčajných vecí umenie. Rozmýšľala si aj ty nad tým takto?
Suzi: Sú to banality, hlúpe veci, čo si nikto nevšíma, to ma na nich priťahuje.
Deformovaný rožok/človek/ falus, ako chcete.
VICE: Ako si k tejto myšlienke prišla? Mne by to nenapadlo…
Suzi: Ja tým žijem. Naozaj ma tieto veci fascinujú. Idem si po ulici, zrazu vidím, že nejaká značka čudne vytŕča alebo z domu ide divný výsek, hovorím si, že wueeej toto je fakt hustá vec, a potom fotím.
VICE: Vo Photoporte si mala vystavené aj „portréty“ hračiek, ktoré boli občas dosť desivé…
Suzi: Tá výstava mala taký retrospektívny charakter. Ono to je celé moja zbierka. Ale tie hračky ma bavia. Na nič sa nehrajú a sú blbé, hlúpe, strašidelné, naivné, rozkošné a majú v sebe takú plejádu pocitov a nerobia vlastne nič.
VICE: Čo hovoríš na fotky, ktoré vznikajú u nás, pre časopisy, kampane a pod.
Suzi: V reklamách vidím, že produkty, ktoré by mali byť odmakané, tak im chýba šťava. Niektoré firmy to robia tak, že aaa nafotí to naša asistentka betka, ona má foťák, ona to má rada, a potom to tak aj vyzerá, keď chcú za každú cenu ušetriť na kvalitných fotografoch.
VICE: Keby ti tu teraz dám, že nafoť mi jogurt Jogobela, ako by si to urobila?
Suzi: Fuu… asi by som nafotila nejaké škaredé dieťa strašne zababrané od toho jogurtu, ale zároveň šťastné.
Séria 42g- rohlíky, ktoré majú vadu.
VICE: A poďme ešte k tým deformovaným rožkom. Ako si k nim prišla?
Suzi: V potravinách. Normálne si nakupujem a pozerám, že jeej tento je pokazený, aký je krásny. To bolo to obdobie, keď som si užívala takéto banality. Tak som si ho odfotila a odvtedy hľadám ďalšie, dám si igelitové rukavice a prehrabujem sa.
VICE: Ako skončili tie rožky? Zjedli ste ich?
Suzi: Nie nie, mám ich vysušené. Tie rohlíky vystavujem vo formáte 120x 150, čiže sú to fakt veľké svine, ktoré vyzerajú ako ľudia. Odrážajú náš charakter, sú dojebané, čudné, sú to portréty. Keď som ich nosila na konzultácie do školy, keď som nevedela, že to bude bakalárka, tak som ich mala v klasických malých formátoch a pedagóg, hlava „múdra“ že: „To sú falické symboly, to si fotíte čuráky.“ A ja že fajn, môžu to byť čuráky, vtedy som aj takú intímnu sériu riešila, ale toto s tým vôbec nesúviselo. Ale ok, v tom merítku to tak mohlo vyzerať, ale prerobila som to na ten veľký formát a úplne to stratilo to spojenie. Nehovorím, že by ma nebavilo fotiť aj nejakú sériu s falickými symbolmi, to by už však bola iná vec. Ale tú chvíľku, kým som to mala v menšom formáte sa aspoň moje feministicky uvedomelé pedagogičky vyžili, že wueeej čuráááky.
VICE: Suzi, diky za rozhovor
